Myslím teraz, aby sa nestávalo, že potrebujem niečo vybaviť v Sociálnej poisťovni, vydám sa tam v stránkových hodinách a pri vrátnici nájdem pri zavretých dverách zoznam referentov s ich telefónnymi číslami. Volám, volám, nikto sa neozýva. Opíšem si číslo, volám z domu ešte desať dní, a stále nič. Nakoniec zavolám riaditeľovi pobočky, sekretárka zrejme zavolá na príslušný odbor a zrazu mi zdvihnú telefón a dajú ťažko vydobytú informáciu.
Pritom tento systém komunikácie vôbec nie je špecifikom len Sociálnej poisťovne. Voľakedy som vbehol na chodbu a keď tam môj referent nebol, zistil som vo vedľajších dverách kde je, kedy tam bude, apod. Dnes nemám šancu. Prvé riešenie sa mi núka aspoň v inštalácii odkazovačov, to ale nechám na kompetentnejších.
Myslím tiež, aby aj policajné autá dodržiavali dopravné predpisy. Iste, nájdu sa aj také. Ešte stále sa tým však väčšina z nich netrápi. Behajú si po meste veselo trebárs aj osemdesiatkou, plná čiara sem, plná čiara tam. Zastaviť pred prechodom pre chodcov je absolútna výminka, ale musím sa priznať, že videl som už aj takú.
Myslím tiež, aby som na vozidlách odťahovacej služby niekedy videl aj drahé SUV alebo sedemtovkový bavorák, nie len škodovky a KIE.
Jednoducho by som bol rád, keby ubudlo trochu štátnej arogancie, keby neboli medzi nami rovní a rovnejší a aby sa naše vzťahy trochu poľudštili.
Pritom to nie je nič vysnívané, príklady existujú. Dnes mnohí z nás chodia kde kade po svete a určite si tam aj takéto veci všimnú. Klasickým príkladom nadhodenej témy je napríklad Škandinávia, sú však aj mnohé iné.
Momentálne túto vojnu síce ľahko prehrávame, ale múdry je ten, kto sa z prehry poučí. Dúfam, že to bude aj náš prípad.