Pomerne malý rozdiel po prvom kole, osem percent a navyše desať percent pre kandidátov, ktorých voliči podľa predpokladov (aspoň na prvý pohľad) skôr inklinovali k Radičovej, bol nádejný východiskový stav. Hulvátstvo a hrubý nacionalizmus však akékoľvek nádeje surovo prevalcovali a nastavili nám naše súčasné zrkadlo.
Za jediný Radičovej úspech môžeme považovať získanie všetkých opozičných hlasov. Pomer 56 : 44 je totiž pomer preferencií koalície a opozície. Nedokázala však získať ani jeden hlas z druhého tábora a zlyhala vo väčšej mobilizácii tých, ktorým sa voľakedy hovorilo mlčiaca väčšina. Tu ju jej súper porazil na hlavu.
A povedzme si na rovinu ešte jedno. Zhoršujúca sa hospodárska situácia skoro všade prináša klesajúce preferencie vládnych strán. S nami už síce kríza lomcuje, počet nezamestnaných neutešene rastie, ale s preferenciami to zatiaľ ani nepohlo.
Ak by sa mal niekto nad týmito výsledkami zamyslieť, tak je to opozícia ako celok, jedni, druhí, aj tretí. Ak to totiž myslia vážne, tak s týmto prdúskaním treba prestať, poriadne si pozametať a začať robiť agresívnu opozičnú politiku. Ak sa totiž nezobudia nadobudnem dojem, že im viacerým vlastne stačí miestečko v parlamente prípadne nádej, že po budúcich voľbách sa im podarí naskočiť do vládneho vlaku a trochu sa povoziť.
